História derivátov
Prvé použitie derivátového kontraktu zaznamenal grécky filozof Aristoteles. Podľa neho sa grécky filozof Thales rozhodol kúpiť výhradné právo používať všetky olivové lisy miest Chios a Miletus po zbere. Vzhľadom na to, že dohoda bola vykonaná v zime a nebolo možné vedieť, či by olivová úroda bola dobrá, bol schopný zabezpečiť  si kontrakt za nižšiu cenu. Majitelia olivových lisov to videli ako spôsob, ako vyrovnať aspoň niektoré straty, ktoré by vznikli vtedy, ak by zber nebol dostatočne úrodný. Našťastie úroda vynikajúca a dopyt po olivových lisoch vystrelil a získal im obrovský zisk.

Takto funguje podstata derivátov. Umožňujú investorom staviť sa na možnú budúcu cenu majetku, ktorým môže byť čokoľvek, od akcií, dlhopisov a komodít po meny a úrokové sadzby. Ich hodnota je odvodená od hodnoty aktíva.

Aký je ich účel?
Používajú sa na špekulácie alebo na zabezpečenie investícií. Zaistenie sa vzťahuje na použitie derivátov ako poistenie voči stratám spôsobeným kolísaním cien akcií, dlhopisov, komodít a indexov, zmenami úrokových mier alebo výmenných kurzov. To znamená, že deriváty môžu byť použité na prevzatie značného množstva rizika s možnosťou rovnako lukratívneho návratu.

To, čo Thales dosiahol v Aristotelovej úvahe, je cieľom špekulantov. Zahŕňajú zmluvy o derivátoch, pri ktorých sa sleduje, že budúca cena daného majetku sa výrazne líši od očakávanej ceny. Majú v úmysle dosiahnuť zisk založený na predpoklade, že druhá strana zmluvy má úplne opačný názor, pokiaľ ide o očakávanú trhovú cenu, čo by viedlo k tomu, že by priniesli významné straty, kým špekulant dosiahne značný zisk. To viedlo k tomu, že deriváty získali skôr nepríjemnú povesť.

Deriváty nie sú vždy zlé. Pre mnohé spoločnosti sú to dôležité nástroje na zabezpečenie ziskovosti na volatilnom trhu, čím sa zabezpečuje istý stupeň istoty pre ich investorov. Avšak nemusí byť ideálny pre priemerného investora. Je rozumné zadávať derivátovú zmluvu iba vtedy, ak plne pochopíte príslušné riziká.